Lazovka sú prekvapeniami a zaujímavosťami opradené preteky. Kým som nezačal reálne uvažovať, že by som sa zúčastnil 100-kilometrovej trasy niekde v Myjavskom okrese, nerozumel som čo znamená mať strach zo slov „Slavová pankáčovina“.
Lazovú 100-ku organizuje Slavo Glesk už od roku 2008. Za ten čas sa pozbieralo toľko historiek, že nováčik môže pred registráciou zachovať len maximálnu paniku. Aj ja som sa dozvedel o akcii so zábavných príbehov účastníkov Lazovky. Že to bolo viac o blúdení ako o behaní, kde prirodzene pospali alebo ako sa improvizovane občerstvovali (na svadobných hostinách a pod.). Nesmierne ma nadchlo, že sa všetci rozprávajúci zhodli na jednom: „je to pankáčina ale nech je to hocijako zlé, Lazová 100-ka je úžasná akcia, ktorú musíš zažiť“.
Otvorením oficiálnych stránok sa začína pomaličky napĺňať panikometer, pretože nerozumiem Lazošifre Majstra Slava. Lazošípky, Laztúrniky, Lazonymá, ktoré mi nedávajú zmysel a informácie o trase sú aktualizované niekoľko ročníkov dozadu. Zvláštny štýl popisu celej akcie ma vťahuje do Krajiny Zázrakov – Kopaníc, teda Lazov, teda Kopaníc.
Ubytovať sa budeš mať kde, trať môžeš absolvovať hoc-ako a viac-menej môžeš všetko, len to rob tak, aby si trafil do cieľa, v zdraví (ak sa dá, tak v dobrej nálade). Nerozumiem ničomu.
Budem odkázaný na dobré rady Lazovíl, ktoré mi ukážu správny smer trasy, alebo budem musieť uloviť Lazosrnky aby som naplnil svoj kalorický deficit ? Stres a paniku pred pretekom už volám Lazometer a netuším čo mám čakať od tejto akcie. Registrácia je jediným príčetným východiskom z digitálneho Lazosveta. „Registrácia odoslaná“ prvý krok mám za sebou.
Od prvoplánového LazoNadchnutia ubehol mesiac a Slavo sa pripomenul emailom, že je načase začať trénovať (mesiac pred akciou). Poslal prípravný email k prípravám finalizačným. Nerozumiem opäť správe náčelníka, ale snažím sa poskladať metafory a po 2. prečítaní správy mi cvakne, že potrebujem vyplniť registračný formulár, ak chcem spať v telocvični a dať si raňajky v RS Dúbrava.
Následne som Lazometer naplnil strachom, keď som si prečítal slovný popis trasy niekde okolo stého kilometra: „Poľná cesta sa po chvílke stratí a my ideme cca 500m úsek priamo lúkou bez chodníka s kríkovým porastom po pravej strane. Pretneme minihúštinový porast...Tu obchádzame ľavým brehom až skoro na jej koniec, odbočíme mierne vľavo a následne prudšie vľavo do kopca kde sa pomerne nevýraznou cestou...“ .
Presúvam sa z Levíc do obce Prášnik. V podvečerných hodinách to po diaľnici týmto smerom nie je problém. Poloprázdne cesty lemuje zapadajúce slnko a ja sa snažím trafiť do výjazdu na Vrbové. Parkujem komfortne v rekreačnom stredisku a moje panické predstavy začínajú slabnúť. Na registrácii mi vysvetlili aktuálny koncept štartovania, ako sa používa Kontrol Karta, kde sa môžem vyspať, napojiť a umyť. Jedného z organizátorov si odchytím a pýtam sa ho, kedy začne povestný chaos, prečo mi tu dávajú jednoduché inštrukcie a organizovane ma posielajú do telocvičňového apartmánu ? V skoroplnej telocvični o 21:30 mi skúsený Miro vysvetlí v dvoch vetách kde a ako spať (Ďakujem). Nerozumiem praktickej poznámke o štupľoch do uší a zaľahnem s obdivom na atlétov, ktorí slastne spinkajú na žinenkách.
To, že o mňa zakopli sa dá pochopiť, lebo v noci je tma a miesta je málo. Pootvorené vstupné dvere v apríli mi rýchlo vysvetlili, že môj spacák nie je určený do týchto teplotných podmienok. Pár veselých podgurážených osôbok si malo čo povedať do asi jednej v noci a dopĺňala ich strašidelne kvíliaca vodovodná batéria. Ocenenie za prerušovaný spánok získavajú - spacák, ktorý napodobňuje kopaničiarsku pílu a druhý spacák s neúnavným cukaním aby prvý spacák prestal chrápať. Blbé je, že som spal medzi týmito dvoma spacákmi a celú situáciu od tretej nadránom som dopĺňal smiechom z polospánku. Budíček pred piatou ráno prebehne ľahko, pretože som pre chrápajúco-cukajúci orchester nespal a hladko sa presúvam do reštaurácie rekreačného strediska, kde sú švédske raňajkové stoly. Snažím sa inštalovať kontaktné šošovky, ale štart prvých diaľkoplazov o 05:00 ma tak fascinuje, že jednu z nich strácam.
Kŕmim somára párkami, zeleninou a chlebíkom – štedrým raňajkovým menu, ale dolu krkom to ide ťažko. Niežeby mi nechutilo, ale Lazometer paniky sa opäť napĺňa, pretože si prezieravo začínam uvedomovať, čo ma čaká. Paniku umocňuje moment, kedy zničím druhú kontaktnú šošovku, ktorú si neviem vpratať na očnú buľvu. Čas zrazu letí bleskovo. Kým si poslednú šošovku fajne zacapkám horčicou (nech lepšie drží), Olaf Čihák už vylieza na múrik a čechoslovenčinou oznamuje Štart Lazovej stovky o šiestej ráno. Napoly pripravený sa rozbieham.
Masa fanúšikov pohybu sa vyberá Malými Karpatmi smerom na Myjavskú pahorkatinu. Je to zaujímavá paleta účastníkov. Čakal by som, že pri tejto plánovanej vzdialenostnej, budem mať pred sebou len Virtuviánov. Postupne sa predieram plénom účastníkov, ktorí teda nepripomínajú atletické bytosti, ani vekom ani proporciami. Na prvej občerstvovacej stanici za Mohylou ma uzemňuje milučká pani s becherovkou v ruke. Má vraj overené, že poldecák byliniek vychodím za 90 kilometrov. Vážim si ponuku, ale úctivo odmietam. Vedľa mňa idúci diaľkoplaz ale nevynecháva tradíciu a vysvetľuje mi, že ak odmietnem teraz za kalíščok, tak ma môže na českej strane urieknuť lúpežník Rumcajs. Vraj pri hoteli Filipov striehne v kríkoch a meria promile. Ak nebudem mať správnu hladinku, odkloní ma na Uherský Brod, aby som sa naučil móresom.
Asfalt striedajú poľné cesty a kilometre ubiehajú jedna radosť. Slniečko vyháňa ranný chlad, takže v obci Polianka (okolo 20teho kilometra) je čas zhodiť aj posledný kúsok teplej vrstvy. Vynára sa zrúcanina hradu Branč a hoci sme niečo pred 30tym kilometrom, začína ma prepadať ľútosť, že som sa sem dostal nejako veľmi rýchlo. Možno to bude tým, že každú chvíľu stretnem osôbku, s ktorou si mám čo povedať. Nepoznáme sa, nepredstavíme sa, ale debatujeme o zaujímavých témach ako dlhoroční priatelia. Možno preto ubiehajú kilometre ako minúty aj keď kráčam.
Kráčam a zavše pobehnem rozpálenou Záhoráckou magistrálou. Čochvíľa sú pred nami Vrbovce. Občerstvovacia stanica, kde sme mohli mať preposlané zo štartu vlastné podporné balíčky. Nad tým, koľký je to kilometer sa radšej nezamýšľam, lebo kontrolná karta hovorí o 45-tom, LazoMail a Garmin budíky potvrdzujú Slavove dodané GPX, kde vyskakuje, že to je zatiaľ len 42km.
Môžeme to považovať za prvé kritické miesto, kde sa láme charakter účastníkov, pretože rozhorúčené telo si poľahky vypýta liter oroseného a potom je naozaj ťažké odlepiť sa. Radšej stavím na kofolku a prekladám ju chlebom s masťou, keksíkmi, kofolou, banánmi, čipsami, birelom, salámou, uhorkou, arašidovou pomazánkou a na cestu ešte jeden krajec šmalcový. Vynikajúca atmosféra. Starostlivosť dobrovoľníkov naberá na váhe, pretože sa o nás srdečne starajú. Podávajú všetko od support igelitiek, cez jedlo, tekutiny až po milé slová. Nechce sa mi ísť, je tu tak útulne. V duchu ma vyháňajú preč len Olafove slová, že prvé kusy môžu odpadávať až v Cetune (rozumej o 30km neskôr, po absolvovaní Veľkej Javoriny).
Kilometre sa hravo míňajú, výhľady na zaoblené kopčeky sú nádherné a ani si nevšimnem, že som minul rázcestník Slovensko-Českej hranice. Ako pomaličky stretávam české ŠPZ na autách mi dochádza, že som už u susedov. Pekné to tu majú. Aj milí ľudia tu sú. V obci Javorník ma od cinkulára zdraví miestny gazda peknou rečou, že či si s ním dám jedno póldeci. Napriek tomu, že som v inom štáte, rozumiem mu vynikajúco. Nebyť tých ďalších päťdesiat kilometrov do cieľa, tak mu za to príjemné pohostenie narobím z metrovice fakličky. Ale nenechám sa zlanáriť. So smútkom na jazyku a úctivým úsmevom utekám na občerstvovačku v Hoteli Filipov. Tu je skúška osobnosti č.2, pretože fajná polievočka s luxusnou obsluhou, kofolka, cesnakový uzol a ešte nejaké mňamky ma na celkom dlho prišpendlili do slnkom zaliateho kresla. Fajná dovolenka. Až som zabudol, že ma o pár kilometrov čaká najväčší kopec celej trasy.
Je to tu úžasné, pretože som dostatočne dlho sám, ale zároveň zdieľam cestu s ďalšími Lazodušami, ktoré mali ráno rovnaký nápad - zbehnúť do Čiech a späť. Takto spoznávam ďalšie životné príbehy a užívam si príjemnú atmosféru. Na Kubíkovom vrchu stretávam chalana, ktorému sa pre kontaktné šošovky začali zahlieňovať oči. Neverí mi, že mu môžem dať kvapky do očí, no kým zhodím batoh z chrbta a nájdem ich, rozpráva mi teóriu „neskladania šošoviek“. Je to 62. kilometer a už cítim únavu. No táto seriózna teória ako si necháva kontaktné šošovky niekoľko týždňov (aj v noci počas spánku), ma rozsekala od smiechu. Je mi ľúto, že ho režú oči, ale neskutočne ma to rozosmieva ešte ďalšie hodiny. Úsmev mi zmrazí vystrašený telefonát milovanej ženušky, že čo je so mnou, čo sa neozvem, keď na priebežných výsledkoch mám DNF už 2 hodiny. Ale veď stále šľapem lesom po štátnej hranici a snažím sa čo najrýchlejšie dobehnúť k veľkému stožiaru ešte väčšej Veľkej Javoriny. Skúšam si pulz, pre istotu, či ma niekde pod kopcom nevystrelo, ale životné funkcie sú v pohode. Odbáčam doprava a začínam jemne trpieť rozbombardovanou cestou od lesnej ťažby. Toto vystrieda nekonečná asfaltka dolu kopcom, a tak mi to nejak začína liezť na mozog. Občerstvovačka č. 5 sa nie a nie objaviť. Našťastie s posledným hltom vody vstupujem do dediny a elegantne vyčerpaný sa pýtam okoloidúcich, ktorým smerom je Saloon. Aj keď bol salón doslova za rohom, prišlo mi to, akoby bol vzdialený aspoň desať kilometrov.
Ďalšia skúška, ktorá dokáže pečenou klobáskou, chladeným pivkom a komfortným zázemím zlomiť aj silných ultrabežcov či diaľkoplazov. Takže idem otestovať vôľu a len tak si hoviem pri zapadajúcom slniečku. Čakám na opravu organizátorov v systéme, že nie som DNF a pre istotu skáčem na jednej nohe, aby som im ukázal, že som stále čerstvý. Dobieha sem parťák z očného a aj keď mu ponúkam opäť kvapky, vysvetľuje mi, že to na dnes balí, pretože nevidel ani vysielač na Javorine a pri zbehu dolu kopcom si bol istejší keď zavrel oči. Ono na takomto kilometri sa už začína prejavovať opotrebenie, takže pre istotu vykonávam aj ja preventívny servis, mažem vazelínou každú plochu, kde sa stretáva koža s čímkoľvek. Ako si užívam radovánky s vazelínou, požiada ma vedľa stojaca Lazoduša, či mu nedám tiež kúsok maziva, vraj má vydreté triesla. Jasné, poznám toto utrpenie a do cieľa je ešte asi jeden maratón, takže namaž sa poriadne.
Polhodinka v Cetune ubehla žmurknutím, hoci som mal nohy značne drevené, musel som zrýchliť smerom k nekonečným schodom k pamätníku SNP na vrchu Roh. Deviata kontrola pod pamätníkom o štvrť na sedem čiernou fixkou poznačená. Prefrčím cez Ľubinú, Hrušové, chvíľočku cez les a už aj som vo Višňovom. Ako zašlo slnko nejako si začínam vidieť dych, takže si s čelovkou vyťahujem tenučkú bundu. Kým som ešte pri kŕmidle, tak mi je teplo a veselo, hlavne keď som dostal LazoGastro špecialitu – chlebík s arašidovou pomazánkou, utopencom a kyslou uhorkou. Aby sa to celé v brušku dobre zlepilo, zalial som to kolou a fajným gélom. Znie to divne, chutí to ešte divnejšie, ale pochutil som si grandiózne a určite si to dám ešte raz, keď sa naskytne príležitosť. Zatiaľ kým si maškrtím, obieha ma chalanisko s vydretými trieslami a namôjveru musí byť v nepredstaviteľnej agónii. Prezrádza ho zvláštny kolísavý pohyb vpred s neprirodzene širokým rozostupom nôh. Na sekundu sa vcítim do jeho bolesti a obdivujem jeho krvou zaliatu šialenú vôľu.
Ako sadla tma a ja sa pozastavím čo i len na jedno vyčúranie, cez tenkú bundu mi spotené tričko obopne nesmierny chlad. Nemôžem sa ani na chvíľu zdržiavať, pretože ak zachladnem, bude to koniec. V obci Šípkové nás víta domáci pán Značkár a jeho milé slová zahrejú viac ako čajík. Ponúka nás jedlom i pitím, magnézkom a soľou. Je to pocta podať si ruku a byť v blízkosti takejto osobnosti. Až sa mi z toho zachvel hlas od trémy, lebo takto v reáli je to ešte príjemnejší pán ako z filmu. Aj keď som si vykecávanie užíval, šípil som, že je fakt zle – na mokrý chrbát sa mi prilepila krutá zima. O pól jedenástej v hustej tme, pri asi desiatich stupňoch, ma čakala ešte 15 kilometrová trasa po vlastnom značení Lazošípok, Lazoznačiek a Lazopetárd (čo je k***a Lazopetarda?). Vynikajúce na takýchto akciách ale je, že sa môžem spoľahnúť na spoluputujúce Lazoduše. Aj keď sme si cudzí ľudia, vždy nájdeme spoločnú reč a východisko z ťažkých situácií. Takto som na posledných kilometroch do cieľa spoznal skvelého človeka, čoskoro desaťnásobného absolventa Lazovky - Martina. Pred nami vysoká mokrá tráva, tmavá húština a odbočka doprava v strede veľkého poľa. Navigačne asi najťažšia časť Lazovky, aj keď som týmto úsekom prešiel hladko a bez blúdenia, myslím, že na morál mi výrazne pomohla Martinova prítomnosť. Niečo ale bolo v lufte na poliach okolo Vrbového, pretože okrem toho, že som Martina nešťastne bodol paličkou do stehna, dokázal som ho svedomito presviedčať, že túto poslednú časť trasy zvládneme do pólnoci, čiže za menej ako hodinu. Tu sa asi nadomňou zľutoval a dával na mňa pozor až do cieľa, lebo umne vyhodnotil, že asi nie som pri zmysloch.
Vrbové sme prekľučkovali a posledný kopček – Tlstú horu som pretrpel. Už som mal nakúpené a toto stúpanie mi bralo posledné zvyšky života, netušil som, že ešte budem musieť zísť kaňonom po lesníkoch, čo tam ťahali drevo. Záverečný tankodrom mi rozsekal už kompletne pahýle, ale na šťastie štartocieľ bol osvetlený jasným svetlom, takže som sa omamne došuchtal do cieľa ako nočný motýľ pred jednou hodinou rannou.
V cieli teplúčko a rodinná atmosféra. Olaf mi energicky gratuluje, preberajúc diplom si zábleskovo vybavujem, že táto trasa bola úžasný zážitok. Nával radosti vystriedal záchvev smútku, že už je koniec. Takýto rozcítený vetrím rozvoniavajúci gulášik, ibaže ho prehlušuje môj smrad. Momentálne však nemám silu mrhať pohybom. Naberám si mäsko kopcom a vypýtam si dve pivká za odmenu. Sadám za stôl kde zavŕšim toto skvelé podujatie niekoľkohodinovou socializáciou s ďalšími účastníkmi. Tu sa mi len potvrdzuje, že Lazová stovka je skutočne úžasná akcia, ktorej nemám čo vytknúť. Má svoje čaro od registrácie, až po opustenie RS Dúbrava a aj dlho potom doznievajú príjemné pocity. Môj Lazometer sa s určitosťou naplnil, ibaže strach nahradili úžasné spomienky, spokojnosť a radosť.
Oficiálna webstránka Oficiálne výsledky Video z akcie na YouTube Profil, GPX a fotogaléria na Vybehni.sk Oficiálna Facebook diskusná skupina
Všetky práva vyhradené. Texty a fotografie nie je možné kopírovať bez súhlasu autora.
© Copyright 2017-2025 www.vybehni.sk | Informácie o využívaní Cookies
